Sieň slávy slovenského basketbalu sa rozšírila o ďalšie tri mená. V roku 2018 pribudli do nej Natália Hejková, Ľudmila Pěčová-Chmelíková a in memoriam Dušan Lukášik.
NATÁLIA HEJKOVÁ, narodila sa 7. 4. 1954 v Žiline, basketbal hrala v Žiline, VŠ Praha (1972 – 1979), SCP Ružomberok (1979 – 1987), víťazka Pohára Lilany Ronchettiovej (1976), majsterka Československa (1973), ako trénerka päťnásobná víťazka Európskej ligy (SCP Ružomberok 1999, 2000, Spartak Moskovská oblasť 2007, 2008, ZVVZ USK Praha 2015), 4. miestom na ME v Poľsku 1999 doviedla tím žien SR na OH v Sydney, držiteľka Krištáľového krídla v kategórii šport 2000, v roku 2017 získala s USK Praha svoj jubilejný 20. republikový trénerský titul.
„Sú to zvláštne pocity, pretože som to nečakala, že by som mohla byť uvedená do Siene slávy. Obvykle sa to robí, keď človek skončí. Je to zvláštne, keďže som ešte činná a budem už v Sieni slávy. Je to obrovská pocta za tie roky, začala som počítať koľko to je rokov. Už je to vyše tridsať, čo trénujem. Je to pre mňa veľká česť,“ vyjadrila sa slovenská trénerská legenda.
ĽUDMILA PĚČOVÁ-CHMELÍKOVÁ, narodila sa 30. 1. 1955 v Banskej Bystrici, basketbal hrala v rodnom meste (do 1974), v Sparte Praha (1974 – 1981, získala s ňou za sebou 7 čs. titulov počnúc rokom 1975), opäť v Banskej Bystrici a Ružomberku, má na konte triumf v EPM 1976, štartovala na OH v Montreale 1976 (4. miesto), na MS v Kolumbii 1975 (bronz) a štyroch ME, má tri medaily – Taliansko 1974 (striebro), Francúzsko 1976 (striebro), Juhoslávia 1980 (4. miesto) a Taliansko 1981 (bronz), žije v Banskej Bystrici.
„Je to prekvapenie a veľká česť ako pre každého športovca. Spomínam si práveže na najväčší neúspech na olympiáde, ktorá je snom každého športovca. V úvodnom zápase sme s Bulharskom prehrali o jediný bod a obsadili sme neslávne štvrté miesto, čo by však dnes iní za to dali. Ostatné pozitívne súvisí s MS v Kolumbii, kde sme priamo nominovali na OH 1976 v Montreale. Tri medaily sú pekná spomienka, hlavne tá prvá z Talianska. Vtedy nám všetci veľmi fandili, tiež Taliani. Bolo to povzbudivé. Vybojovali sme striebro, zlato sa nedalo vôbec v mojej generácii. Rusky boli vynikajúce,“ spomína na svoju kariéru Pěčová-Chmelíková.
IN MEMORIAM
DUŠAN LUKÁŠIK, narodil sa 28. 5. 1932 v Ružomberku, zomrel 3. 9. 2010, basketbal hral v rodnom meste, v Slávii Bratislava, Dukle České Budějovice, v Iskre Svit (čs. titul 1961), dvojnásobný medailista z majstrovstiev Európy, bronz zo Sofie 1957 a striebro z Istanbulu 1959, účastník OH v Ríme (5. miesto, čo je historicky stále najlepší výsledok ČSR v mužskom basketbale na OH), pracoval ako právnik, súčasne bol tréner, napríklad žien v Ružomberku.
Brat nemenej úspešného basketbalistu Borisa, už člena Siene slávy slovenského basketbalu.
V minulosti už boli prijatí do Siene slávy slovenského basketbalu:
MUŽI: Miloš Bobocký, Gustáv Herrmann, Josef Křepela, Ján Hluchý, Boris Lukášik, Miroslav Rehák, Stanislav Kropilák, Peter Rajniak.
ŽENY: Helena Zvolenská, Zora Staršia-Haluzická, Eva Polatseková-Petrovičová, Nataša Lichnerová-Dekanová, Božena Miklošovičová-Štrbáková.
Autor: Michal Duchovič
