Slovenské reprezentantky do 18 rokov skončili na ME B-divízie v Rakúsku na štrnástej priečke. Družstvo Milana Černického teda neprekročilo svoj tieň, hoci podľa skúseného trénera mohlo predviesť rozhodne viac, než napokon ukázalo.

Je konečné štrnáste miesto reálny odrazom kvality a predvedenej hry nášho družstva na ME?
Milan Černický: Spokojní teda určite nie sme, lebo sme mali veľmi prijateľnú skupinu, v ktorej sme mohli prekvapiť. Veľmi málo minút však zostali dievčatá v každom zápase koncentrované, pričom to mal byť základ našej hry. Určite sme mali na to, aby sme skončili aj o čosi vyššie a pri troche šťastia sme dokonca mohli pomýšľať aj na postup zo skupiny. Štrnáste miesto nás preto neteší, ale v konečnom dôsledku je zaslúžené.

Po úvodných víťazstvách nad Kosovom a Nórskom ste podľahli Ukrajine. Zlomilo sa všetko práve v tomto zápase?

Myslím, že áno. Možno sme si mysleli, že to pôjde samo, ale mali sme predtým dvoch ľahkých súperov a neboli sme dostatočne ostražití. Možno by sa viac hodilo, keby sme o čosi skôr dostali facku od Bieloruska, ktoré hralo výborne a prebojovalo sa až do finále. Ak mám byť úprimný, mám pocit, že tréneri a realizačný tím boli namotivovaní a chceli postúpiť viac ako samotné dievčatá. Veľmi mi to prekáža.

Čo s dievčatami urobila séria štyroch prehier?
Také niečo vždy zanechá odozvu. Chceli sme našu hru nastaviť tak, aby bola konštantná, neklesali sme na duchu, ale nedarilo sa. Možno si niekto povie, že sme nemuseli prehrať s Luxemburskom, ktoré nie je žiadny pojem, ale v skutočnosti hráčky tejto krajiny podali veľmi kvalitný výkon, hrali skvelý basketbal a predčili nás v individuálnych činnostiach aj v čítaní hry. My sme mali až priveľa strát.

Aký je potenciál vašich zverenkýň pre budúcnosť?
Nechcem ich zatracovať, nájdu sa medzi nimi tri alebo štyri hráčky, ktoré majú talent a teoreticky by raz mohli reprezentovať našu krajinu aj na seniorskej úrovni. Musia však dať basketbalu omnoho viac ako dávajú. Jasne to bolo vidieť na družstvách, ktoré hrali semifinále, kde sú a ako ku všetkému pristupujú. Je to ale aj tým, že naše hráčky hrajú slovenskú ligu, kde síce dominujú, ale v medzinárodnej konfrontácii zaostávajú. Potrebovali by omnoho viac ťažkých zápasov.

Prvé tri priečky si rozdelili Litva, Bielorusko a Izrael. Zaslúžene?

Áno, stopercentne. Litva má na všetkých postoch skvelé individuality, vedeli všetko, čo mali vedieť a dominovali fyzickým basketbalom, ale pridávali k tomu aj skvelú streľbu a prihrávky.  Izraelčanky zasa hrali veľmi múdro, vďaka čomu napokon predčili v dueli o bronz aj Turecko, ktoré mnohí, vrátane nás, favorizovali. Aj tu sa teda prejavilo, že fyzička nie je všetko, ale basketbal sa hrá predovšetkým hlavou.

Autor: Peter Zagiba

Foto: fiba.com