Marian Svoboda: „Je všeobecne známe, že k reprezentačnému tímu žien som prišiel tesne pred začiatkom prípravy na Majstrovstvá Európy. Počas krátkeho letného obdobia sme sa teda s hráčkami potrebovali spoznať po hernej aj športovej stránke, navyše sme sa museli popasovať so zraneniami viacerých, aj kľúčových hráčiek. Príprava na špičkový turnaj ako sú ME teda určite nebola úplne ideálna, ale spolu s hráčkami sme odviedli maximum a na turnaj sme odchádzali s pocitom dobre vykonanej práce.

Myslím si, že výsledkovo sme na ME predčili všetky reálne očakávania a hlavne v prvej fáze turnaja sme obstáli aj čo sa týka hernej kvality. Po nečakanom postupe do druhej fázy to však prestalo fungovať, nielen herne, ale hlavne v zákulisí tímu. Vo vzťahu ku mne ako hlavnému trénerovi, ale aj k širšiemu realizačnému tímu sa zo strany niektorých hráčiek začali objavovať momenty, ktoré, dovolím si tvrdiť, mali málo spoločné s profesionalitou či obyčajným medziľudským rešpektom. Kulminovalo to mediálnymi vyjadreniami po poslednom zápase s Talianskom.

Vo svojej trénerskej kariére som dosiahol určité úspechy, či už na ligovej alebo medzinárodnej úrovni, a niektoré hráčky by sa pri vyslovovaní tak tvrdej kritiky mali pozieť aj na vlastné úspechy a kariéru, ktorú majú za sebou, či dokonča ešte len pred sebou. Svedčí o tom aj podpora, ktorú mi vyslovili viacerí členovia širšieho realizačného tímu, napríklad bývalé reprezentatky Lucia Lásková a Slávka Bučáková. Aj vďaka ich podpore som bol pripavený pokračovať v začatej práci.

Výhrady k úrovni a odbornosti mojej trénerskej práce boli široko medializované, nehovorilo sa však o veciach, ktoré sa diali v tímovej kuchyni, v čom vidím istú účelovosť. Dovolím si dokonca povedať, že dianie od skončenia ME až po poslednú nomináciu na nadchádzajúci kvalifikáčný dvojzápas vyzerá ako vopred pripravený plán či kampaň. Názor na to, koľko hráčok a z ktorých klubov odmietlo reprezentačnú pozvánku, si môže spraviť každý sám. Dospelo to do situácie, kedy som sa ocitol takpovediac rukojemníkom situácie či sporu, v ktorom sa nasadzujú zbrane tak ťažkého kalibru, ako je odmietnutie reprezentovať svoju vlasť, čo je podľa môjho názoru pre slovenský ženský basketbal veľmi škodlivé. Zodpovedným ľuďom v basketbalovom hnutí, ktorí do mňa vložili svoju dôveru a ktorých si ľudsky aj odborne vážim, chcem umožniť riešenie tejto vzniknutej situácie a preto som dnes prezidentovi SBA Pavlovi Baginovi oznámil moje rozhodnutie abdikovať na pozíciu trénera reprezentačného družstva žien.“