Slovenská rozhodkyňa Martina Fanfara (rod. Mekelová) sa pred pár dňami vrátila z európskeho šampionátu dievčat do 18 rokov v Rakúsku. Turnaj B-divízie, na ktorom skončili Slovenky štrnáste, ovládli družstvá Litvy, Bieloruska a Izraela, no a pri izraelskej radosti z tretieho miesta bola ako rozhodkyňa práve mladá popradská rodáčka.

Basketbalová obec vás pozná ako Martinu Mekelovú, ako teda vnímala zmenu mena po svadbe, keďže teraz ste Martina Fanfara?
Nakoľko som sa vydávala v strede sezóny, došlo k zopár nedorozumeniam, no a je fajn do nového ročníka vstúpiť už s novým menom. Niektoré systémy aj v športe aj v iných spoločnostiach fungujú veľmi pomaly a sem-tam mám v zápise svoje dievčenské meno, je to však naozaj málo podstatný detail.

Ako dlho sa venujete basketbalu a kedy ste začali rozhodovať?
Basketbal som hrávala osem rokov, začínala som v prípravke, no a plynulo to prešlo do rozhodovania. Zhodnotila som svoje šance ďalej sa živiť športom a rozhodovanie ma dosť oslovilo na to, aby som sa mu naďalej venovala. Ako hráčka som výškovo ani výkonnostne nemala profesionálnu budúcnosť, a tak som už dvanásť rokov rozhodkyňa.

Nemohol prísť predsa len nejaký zlom v hráčskej kariére?
K rozhodnutiu som dospela ako sedemnásťročná, teda tesne pred prechodom do seniorskej kategórie. V Poprade bola veľmi silná základňa a vedela som, že tam sa zrejme nemám možnosť prebojovať do kádra.

Mali ste z pohľadu hráčky rešpekt pred rozhodcami?
Taká naša slovenská nátura v hlave vždy šepká, že predsa sa to musí dať robiť lepšie. Nakoniec však človek zistí, že to nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať zvonka. Akonáhle človek začne rozhodovať čo i len prvú sezónu medzi mini žiakmi, nadobudne a pochopí úplne iný pohľad. Bola by som za to, aby si každý mladý hráč aspoň na tréningu vzal píšťalku a skúsil si rozhodovanie, rýchlosť reakcií a podobne.

Pred pár dňami ste sa vrátili z ME do 18 rokov, kedy a ako prišla informácia o tom, že sa predstavíte na tomto turnaji, prípadne, že budete rozhodovať dokonca malé finále?
Delegácie na šampionát chodia zhruba v máji, takže vtedy som o tom vedela, no a o dueli o bronz som sa dozvedela o polnoci pred zápasom.

Čo si človek povie, keď príde takéto pekné ohodnotenie jeho práce?
Nebolo to z ničoho nič, turnaj trvá desať dní a po každom zápase sme boli hodnotení. Klamala by som, keby som povedala, že ma to neprekvapilo. Bola som však veľmi šťastná, veľa sa tam dá naučiť, pokiaľ máte dobrého vodcu. Na turnaji nás bolo asi dvadsať rozhodcovských nováčikov.

Ako ste vnímali celý turnaj z pohľadu nováčika?
Nie je jednoduché skĺbiť pracovné povinnosti s tým, čo chcem vidieť a zažiť. Čo sa týka mojej práce, od hodnotiteľov som dostávala veľa podnetov na zmeny, na zlepšenie či už rozhodovania, alebo aj nášho pohybu, signalizácie a podobne.

Upútali vás aj niektoré zápasy, na ktoré nezabudnete?
Mnohé boli veľmi pekné, hoci sa hral turnaj B-divízie. Najmä medzi prvými troma tímami sa hral veľký basketbal, bolo to vskutku bojovné a fanatické zo všetkých uhlov pohľadu. Na týchto turnajoch je však dosť nízka návštevnosť, čo je škoda, lebo väčšia podpora z hľadiska by spravila zo zápasov ešte väčší zážitok.

Je rozdiel rozhodovať zápasy v kategóriách dievčat v porovnaní s chlapcami?
Rozdiel medzi basketbalom samotným je veľký, chlapci hrajú kontaktnejšie, ale tie kontakty sú iné, jasnejšie, prehľadnejšie. U dievčat sa hráčky samé rozhodujú niekedy v poslednej chvíli a môže to pôsobiť chaoticky, ale ženy sú predsa len emocionálne a je to aj v živote úplne normálna vec.

Aké sú vaše najbližšie ciele do ďalších mesiacov?
S mojou bielou licenciou, ktorá je z medzinárodných najnižšia, môžem a verím, že aj budem, rozhodovať FIBA Cup. Tie zápasy sú už o niečo kvalitnejšie, k akým sa dostanem napríklad v extralige, čo je prirodzené. Uvidíme, čo sa bude diať s licenciami po ukončení dvojročného cyklu, keďže celý systém práce s rozhodcami sa len formuje.

Slovo na záver…
Všetci vieme, že nie každý, kto basketbal miluje, pri ňom môže aj zostať celú kariéru ako aktívny hráč. Niekomu to nevyjde pre zdravotné problémy, inému pre kvalitatívne a podobne. Stále je však možnosť zostať pod deravými košmi práve v sivom drese rozhodcu. Určite je to skvelá šanca presadiť sa v tomto športe a odporúčam každému nerozhodnému basketbalistovi v mladom veku, aby si ju vyskúšal. Úvodné školenie dlho netrvá a ktovie, možno sa to pár talentovaným ľuďom zapáči, zamilujú si novú prácu a už sa jej nepustia.