Družstvo Šamorína ako líderka dotiahla k bronzovým medailám a ešte stále ich zrejme so spoluhráčkami poriadne oslavuje. Skúsená exreprezentantka Romana Vyňuchalová zároveň vie, že je to jej posledná medailová radosť v bohatej kariére. Ako tridsaťdvaročná sa rozhodla dať basketbalu zbohom, hoci pod deravými košmi ju ešte určite uvidíme, no už nie na palubovkách.
Pred playoff ste hovorili o medailovom cieli, dnes máte bronz na krku, skončila sa teda sezóna podľa predstáv?
Samozrejme, už dlhé roky bol našim cieľom bronz a teraz sme naň konečne dosiahli. Je nám jasné, že Young Angels už nie sú Good Angels a majú mladé družstvo, ale to okrem mňa a Timey Sujovej máme aj my a napokon sme to zvládli podľa predstáv. Veľmi sa radujeme!
Bojovať o finále s Ružomberkom bolo už nad vaše sily, každopádne, je reálne predrať sa doň možno o rok v konkurencii Ružomberka a Piešťanských Čajok, či mladého kádra Young Angels?
Myslím si, že koncept práce v Šamoríne je o mladých hráčkach a ich rozvoji. Máme tu študentky, ja a Timea sme pracujúce. Predsa len, Ružomberok a Piešťany majú iné ambície, sú to profesionálne kluby. My sme cieľ naplnili a napríklad Čajky sme raz zdolali, ale vyhrávať nad nimi dlhodobo, to asi nejde. Nohy máme pevne na zemi, na väčší úspech by sme potrebovali profesionálky a legionárky.
Už skôr bolo známe, že po poslednom zápase sezóny ukončíte kariéru. Rodilo sa toto rozhodnutie dlho?
Už pred rokom som nad tým rozmýšľala, povedala som si, že moja turecká anabáza bola posledná šanca veľkému basketbalu a tam som akoby ukončila profesionálnu kariéru. Vedela som, že keď mám hrať, tak už iba doma a dohodla som sa so Šamorínom. Popritom som začala pracovať, takže táto myšlienka bola v mojej hlave už dlhšie. Ku koncu sezóny som to fyzicky nezvládala, už som mlela z posledného.
Napokon, keď tá chvíľa prišla, bola emotívna?
Ja nie som taký typ človeka, ale sama som sa prekvapila, ako ma to zasiahlo. Asi tri minúty pred koncom zápasu s Young Angels, keď som už vedela, že asi vyhráme a ja končím, som sa rozplakala. Nejak som sa ešte dala dokopy, ale postupne aj po zápase, keď ma videli plakať spoluhráčky, pridali sa (smiech)… Užila som si to však naplno!
Dovolíme si však poznamenať, že končíte mladá, akoby priskoro…
Ja neviem, 32 už nie je najmenej. Chcem sa niekam posunúť kariérne, založiť si rodinu, je toho viac aj mimo basketbalu. Fyzička už nie je taká ako bývala, hoci viem, že tréningom by som to mohla dobehnúť. Skĺbiť však prácu aj basketbal som už nezvládala. Z domu som odchádzala ráno o 8.30 a vracala sa večer o 20.30. Naozaj je pravý čas skončiť.
Popri basketbale máte už aj pracovné povinnosti, budete sa im teraz venovať naplno alebo zostanete aj pri športe?
Mám veľké nadšenie pre trojkový basketbal a rada by som sa mu venovala. Problém však je, že môj tím sa rozpadol, napríklad Zuzka Mračnová je tehotná a tak ďalej 🙂 Týmto pozdravujem všetkých, ktorí hľadajú posilu, nech sa mi ozvú! V lete si rada zahrám 3×3, s priateľom Andrejom možno pobeháme aj nejaké challengery mimo Slovenska, uvidíme.
Ako hráčka ste pôsobili v USA, Rakúsku, Španielsku či Turecku, nájdete si čas aj na cesty za starými známymi?
Milujem cestovanie a veľmi rada sa prejdem po svete, ale nejaké veľké návštevy aktuálne neplánujem. Teším sa na voľné víkendy a veľmi na dovolenku, v lete aj v zime. Čo sa týka cudziny, rada sa vrátim do Španielska, ktoré mi za dva roky prirástlo k srdcu. V každom prípade, jedna vec sú sny, druhá zasa, či na to budú peniaze. Ak áno, budem veľa cestovať.
Peter Zagiba