Basketbal hral viac rokov aj v najvyššej československej súťaži. Dávnejšie pred rozdelením Česko-Slovenska bol aj vo výbere slovenských reprezentantov. Viliam Bublávek nikdy nechcel odísť spod košov.
Ani v päťdesiatke. Stále ho hrával. V tom čase za veteránov Matadorky, lebo dribling s loptou, presné prihrávky aj streľba do bezdného koša boli odmalička súčasťou jeho života. Rád sa stretával s kamarátmi, so spoluhráčmi. „Moje výrazné zdravotné problémy vypukli na jeseň roku 1997, začal som mať čoraz väčšie ťažkosti s dýchaním. Príčinu, ktorú zaiste podceňuje veľa ľudí, odhalili až lekári. Prechodil som chrípku,“ spomína na udalosti spred vyše dvadsať rokov 71-ročný Bratislavčan.
Spočiatku sa zdalo, že má choré iba pľúca. Tie sa mu usilovali liečiť aj počas hospitalizácie. Nič však nepomáhalo a dôvody odhalila až kardiológia. Odborné vyšetrenie srdca prinieslo diagnózu dilatačná kardiomyopatia. Pre obyčajného človeka ju možno vysvetliť ako rozšírené srdce, lekári by vedeli pridať náročnejšie charakteristiky neľahkej choroby. „Cítil som sa čoraz horšie. Nevládal som robiť takmer nič, športu som sa musel vzdať úplne,“ dodáva Viliam Bublávek.
Pod košmi bol odchovanec a aj neskôr hráč bratislavského Slovana, z ktorého si v rokoch 1966 – 1968 „odskočil“ na vojenčinu do RH Pardubice. Jeho meno sa nielenže objavovalo v zostave belasého tímu, ale neraz aj medzi najlepšími strelcami. Mužskému basketbalu v Slovane však na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov ruže akosi nekvitli. Dokonca celá Bratislava nemala v ročníku 1971/72 zastúpenie v najvyššej celoštátnej mužskej súťaži.
„Spolu s Mariánom Kotlebom, Karolom Farkašom a Jánom Meszárošom som už predtým prestúpil do Interu, aby sme aj s ďalšími spoluhráčmi prinavrátili Bratislave prvú ligu, čo sa aj podarilo,“ spomína na časť plodných rokov svojej kariéry. Za svoj životný zápas označuje práve druholigové stretnutie Inter – Handlová z roku 1972, v ktorom sa rozhodlo o opätovnom postupe žlto-čiernych do najvyššej súťaže. Ešte ďalšie dve sezóny hral za Inter, potom v rokoch 1974 – 1976 vo Svite. Vždy popri zamestnaní, veď žiadny profesionálny šport v tom čase neexistoval. Popri hráčskej a neskôr aj trénerskej kariére až 44 rokov pracoval v rôznych pozíciách v bratislavskom dopravnom podniku. Odtiaľ šiel do dôchodku až 64-ročný.
Vilo, nik ho v basketbale inak neoslovuje, sa spod Tatier vrátil hrať basketbal do Bratislavy. Nakrátko do Slávie SVŠT a vzápätí do Matadorky, kde sa začala trénerská časť jeho športového života. Zaviedla ho napríklad aj do Trnavy, ale významné zastávky mala i v najvyšších súťažiach. Vyzdvihnúť možno, že v ročníkoch 1990/91, 1991/92, ako aj v poslednej federálnej sezóne 1992/93 kormidloval ženy Slovana, vzápätí mužov Pezinka doviedol až do finále samostatnej slovenskej ligy 1993/94, v tej istej súťaži trénoval neskôr Matador i Štart Bratislava a tesne pred spomenutými väčšími zdravotnými problémami (1996/97) najúspešnejší klub v hlavnom meste Inter. „Potom som sa so srdcom trápil viac ako desať rokov. Z ťažkostí, ako aj lekárskych slov, som čoraz viac chápal, že sa blíži koniec mojej životnej púte,“ hovorí už bez väčšieho dojatia vo svojom hlase.
Obchádza pritom predchádzajúce zdravotné ťažkosti. Zmienku si však zaslúži, že roku 1993 mu operovali chrbticu a výmenu ľavého bedrového kĺbu absolvoval v roku 2007, čo však ešte neohrozovalo jeho život. Až to neposlušné srdce, v súvislosti s ktorým to nebolo od lekárov žiadne prehnané strašenie, keďže liečenie dilatačnej kardiomyopatie je mimoriadne náročné a jej komplikácie sú smrteľné. Takéto konštatovanie možno ľahko nájsť nielen v odborných publikáciách, ale aj na internete.
Vediac o tejto neradostnej perspektíve dal súhlas, aby ho zaradili do programu na transplantáciu srdca. „Dostal som sa doň v auguste 2009. Musel som byť pod prísnou a pravidelnou lekárskou kontrolou, stále byť relatívne zdravý, bez zápalov a infekcií, aby som sa mohol podrobiť nevšednému zákroku. Čakanie netrvalo dlho. Znova som sa narodil 27. novembra 2009, odvtedy žijem s novým srdcom,“ priblížil nám dôležité fakty Viliam Bublávek, ktorého skutočný dátum narodenia je 23. jún 1947 v Bratislave. Nijako po tom nepátral, koniec-koncov vždy ide o lekárske tajomstvo, ale dozvedel sa, že „darcom“ bol iba 21-ročný muž, ktorého srdce mu doviezli z Martina.
Začalo mu biť v hrudi v piatok. A ďalší piatok sa už v bratislavskom NÚSCH, kde vďačí celému personálu, ale za záchranu života predovšetkým MUDr. Michalovi Hulmanovi a MUDr. Eve Goncalvesovej, postavil na nohy. Jeho telo však nové srdce len tak ľahko neprijalo. „Prežil som potom kritický rok 2010. Ťažké, ale nevyhnutné lieky, ktorých aj teraz konzumujem veľké množstvo, mi zapríčinili osteoporózu. Zrútilo sa mi šesť stavcov, dostal som korzet, dva mesiace som bol pripútaný na lôžko. Nehybnosť zapríčinila trombózu v ľavej nohe a znova mi zachraňovali život,“ objasňuje Vilo ďalšie trampoty. Bojoval však s nimi úspešne a až zhruba rok po transplantácii uveril, že ešte môže nejaký čas nejako žiť. Teraz, keď sa usiluje pozerať na svet optimisticky, z času na čas s bolesťami v hrudi.
„Nemálo ľudí s mojím ochorením srdca zomrelo. Nemali také šťastie ako ja. Lekárska veda je čoraz úžasnejšia, vďaka nej žijem a teším sa z toho. Hoci s hendikepmi,“ prezrádza. Športovať nemôže vôbec, nevládze dlho stáť, ani chodiť, nemá takmer žiadnu imunitu a nemal by chodiť ani medzi davy ľudí. A predsa ho takmer vždy vídame v hľadisku športovej haly na Pasienkoch na zápasoch bratislavského Interu. Prichádza do nej z Borského Svätého Jura, kam sa pred rokmi odsťahoval a žije tam už päť rokov s partnerkou Vierkou. Zblížili ich aj neľahké osudy. Tak ona, ako aj on, prišli o svojich synov. Mladší Viliam pri autonehode ako 27-ročný.
„Hoci som časť života venoval aj Interu, v tejto sezóne som sa ešte nedostal ani k bezplatnej permanentke. Celkom to nechápem. Asi by som si ju zaslúžil až aj preto, že prichádzam na zápasy autom zo 60-kilometrovej vzdialenosti,“ konštatuje s trpkým úsmevom a pridáva, že napríklad vo Svite ho vždy vítajú oveľa vrúcnejšie. V rámci možností sa totiž usiluje žiť normálne. Okrem Svitu zájde za starými kamarátmi aj do Pardubíc, ročne najazdí autom až 20-tisíc kilometrov.
Do hlavného mesta však neprichádza iba na basketbal a pravidelné lekárske kontroly, ale aj za dcérou Luciou. Tá ho obdarila dvoma vnukmi, 8-ročným Lukášom a 4-ročným Adamom. Rád by ich videl ešte dlho rásť a užívať si aj s nimi v rámci možností druhú etapu svojho ťažkosťami lemovaného života.
Vyšlo v denníku Šport 22. decembra 2018
Autor: Tomáš Grosmann
Foto: Jano Koller