Má šesťdesiatšesť rokov, no stále žije naplno. Peter Kováčik stíhal z pozície reprezentačného trénera koučovať naše basketbalistky aj robiť starostu v Krškanoch, dedinke s necelými ôsmimi stovkami obyvateľov neďaleko Levíc.

Počas našej januárovej návštevy panoval v zasneženej obci pokoj. Ten sálal aj z tváre uznávaného basketbalového odborníka, no ešte pred pár týždňami prežíval Kováčik turbulentné obdobie. Voľby v obci, odkiaľ pochádza jeho manželka a bývalá výborná reprezentantka Viera Kováčiková-Lomjanská, síce po tretí raz vyhral, no v rovnakom čase naše basketbalistky stroskotali v kvalifikácii o postup na tohtoročné ME v Lotyšsku a v Srbsku na poslednej prekážke. V Ružomberku podľahli v rozhodujúcom zápase Čiernej Hore 68:82 a na šampionát nepocestujú. „Bola to moja najväčšia prehra v trénerskej kariére a dodnes ma strašne mrzí,“ netajil Kováčik.

V inom svete

Hoci ho to stále neprebolelo, skúsený tréner vie, že život ide ďalej. Jeho lásku k basketbalu jeden neúspech nemôže nikdy ohroziť. „Celý život ho mám rád. Vždy som pri basketbale oddychoval. Aj keď mi od množstva roboty trešťala hlava, stačilo vojsť do haly a ocitol som sa akoby v inom svete. To som mal celý život rovnaké. Neviem bez basketbalu žiť,“ priznal krškánsky starosta.

Len práce s extraligovými klubmi, ktorá ho napĺňala dlhých 23 rokov, sa rozhodol vzdať. „Rozhodol som sa viac venovať deťom. Dcéra Nikola už síce hrá a študuje v Amerike, na univerzite vo Washingtone, no syn Peter je doma, má len trinásť a vyzerá, že je rovnako veľký talent ako Niki. Hráva v Leviciach a aj jemu chcem odovzdať všetko, čo o basketbale viem.“

Aj preto už Kováčik vzdal svoj posledný extraligový trénerský džob – koučovanie Nitry. „Už toho bolo veľa. Do štvrtej byť v úrade, potom sadnúť do auta, šoférovať 70 kilometrov do Nitry a po tréningu naspäť. A to každý deň vrátane sobôt a nedieľ,“ ozrejmil náš bývalý reprezentačný kouč.

Kováčik sa do Krškan prisťahoval zo Šamorína, kde kedysi s tamojším ženským oddielom konkuroval v extralige aj slávnemu Ružomberku pod vedením Natálie Hejkovej. „Hrali sme s ním finále. To bol hádam môj najväčší trénerský úspech. Rovnako ma však hreje fakt, že za tých 23 rokov, čo som v extralige trénoval, bol o moje služby vždy záujem,“ pousmial sa.

Ženám už viac rozumie

Kováčik, bývalý stredný rozohrávač Pezinka, trénoval ženy i mužov. Dnes už dobre vie, že tá zmena dá človeku zabrať. „Vždy je to zložitý prechod, a to nielen po fyzickej stránke. Ženy sú citlivejšie, emocionálnejšie, navyše nevedia povedať pravdu, držia to v sebe. Muži sú jednoduchší, ich tréningy výbušnejšie, agresívnejšie. Veľa trénerov robilo takú chybu, že prešli k ženám a začali ich trénovať ako mužov. To tak nejde. Dnes, dovolím si tvrdiť, už ženám trochu rozumiem. Veď som pri nich strávil množstvo času,“ konštatoval Kováčik.

V ženskej extralige už stihol viesť Deltu Košice, Good Angels, Ružomberok, Šamorín či Sláviu UK, no rovnako koučoval mužov Komárna či Levíc. „Dnes ma už asi nikto nepresvedčí, že basketbalu nerozumiem. Niekedy len s úsmevom sledujem mladých koučov, ktorí si myslia, že všetko vedia. Aj ja som bol taký. Keby mi niekto ako štyridsaťročnému povedal, že toto robím zle, asi by som ho zožral. Vtedy som nikoho nerešpektoval. Len Natu Hejkovú,“ otvorene priznal.

V úlohe záchrancu

V basketbale sa stále snaží zlepšovať. „Stále si čosi píšem, kreslím, pozerám. Manželka mi hovorí, načo to študuješ, ale mňa to baví.“

Vo funkcii reprezentačného kouča je od októbra 2017, po tom, čo jeho predchodca Marián Svoboda požiadal o uvoľnenie z funkcie. Hráčky v roku 2017, keď ho verejne kritizovala aj legenda nášho basketbalu Zuzana Žirková, odmietali pod Svobodom trénovať. Situáciu upokojil až Kováčikov príchod. „Súhlasil som však až po tom, čo som našu basketbalovú asociáciu požiadal, aby oslovili všetkých špičkových slovenských trénerov, aby to zobrali. Nik to však nechcel, každý sa bál. Ja som sa mohol tiež pridať, robiť frajera a na každého nadávať, no rozhodol som sa, že namiesto útočenia a poukazovania na to, aké je všetko zlé, pomôžem. A myslím, že sa mi to podarilo, hoci sme na najbližší šampionát nepostúpili,“ povedal.

Jeho výber s pätnástimi mladými hráčkami, vrátane šiestich noviciek, povyhrával zápasy, v ktorých bol favorit súper, a bojoval o postup do posledného zápasu. Uspel aj v nevídanej ružomberskej dráme s Bosnou a Hercegovinou. „Zdolali sme ju po trojnásobnom predĺžení (100:95 pozn. red.) a mne prišlo po zápase 268 blahoprajných esemesiek. No len dve boli od trénerov a to ma veľmi mrzí. Ja nemám problém zablahoželať niekomu, keď dosiahne úspech. Ako napríklad nedávno Zuzke Žirkovej, keď si z rúk prezidenta republiky prevzala štátne vyznamenanie.“

V utorok hviezda, vo štvrtok vinník

Kováčik hovorí pravdu na plné ústa. A to mu občas komplikuje situáciu. Iný však byť nechce. „Zoberte si len situáciu pred vlaňajším rozhodujúcim zápasom s Čiernou Horou. Hralo sa v stredu a v utorok, deň pred zápasom ma všetci velebili, ako to máme skvele rozohrané. Vo štvrtok ma tí istí začali haniť. No ja už som bol nad vecou. Nepostúpili sme, no dobre viem, že v novembri, v ďalšej kvalifikácii, už tie hráčky, ktorým som dal šancu, nebudú žiadne začiatočníčky. Že sa nebudú triasť, keď príde lepší súper.“

Podľa Kováčika by sme však na tom mohli byť ešte lepšie. Stačilo by, keby naši extraligoví tréneri dávali našim talentovaným domácim hráčkami viac priestoru. „Je obrovská chyba všetkých, že tak nerobia. Vždy tam musí byť nejaká Američanka, čo potom naše talenty odradí. Nečudujem sa, že to zabalia a idú robiť niečo úplne iné. Keď hrali naposledy Piešťany finále našej ligy s Košicami, bolo tam osem zahraničných hráčok. Toto nie je cesta. Takto sa nikam neposunieme. Ako potom môže byť hráčka oporou v reprezentácii, keď za svoj klub nastúpi na dve minúty v Eurocupe? Kde má nabrať skúsenosti?“ pýta sa Kováčik.

„Je veľká škoda, že dnešná generácia trénerov má vlastnú filozofiu a bez ohľadu na to, že je basketbal niekde inde, nie sú ochotní korigovať ju,“ povzdychol si muž, ktorý sedel na reprezentačnej lavičke Sloveniek aj pred sedemnástimi rokmi. „Tie obdobia sa však nedajú porovnávať. Sú diametrálne odlišné.“

Po prvý raz sa k A-tímu dostal v októbri 2001, keď ako tréner Šamorína striedal pri kormidle Mariána Matyáša. Vydržal presne dva roky – do jesene 2003. Skončil krátko po tom, čo Slovenky na ME v Grécku obsadili siedme miesto.

Pasívny starý chlap? Ďakujem, neprosím

Aj keď pri reprezentačnom výbere Sloveniek po druhý raz skončil, v jednom vraj nikdy nepoľaví: v snahe byť stále lepší. V športe aj v práci. „Aj som chvíľu zvažoval, či sa o post starostu uchádzať i do tretice, ale napokon som to zobral. Núti ma to stále rozmýšľať, nebyť pasívnym starým chlapom. Aj keď sme pokojná dedina, práce je tu stále dosť, riešim právne, sociálne veci. Veľa aj sám, čo ma určite poháňa vpred. Napokon, veď pracujem celý život. A nezľakol som sa ani veľkých funkcií. Veď kedysi som šéfoval v Bratislave spotrebným družstvám. Riadil som firmu s 2600 zamestnancami. No popritom som vždy robil aj trénera basketbalu.“

Rastislav Hríbik

Vyšlo v mesačníku Playball vo februári 2019

 

Plôška

Peter Kováčik

Narodený:20. apríla 1953

Bydlisko:Krškany (pri Leviciach)

Extraligové kluby žien, ktoré trénoval:Slávia UK Bratislava (6. mieste vo federálnej lige), Sporiteľňa Bratislava, Delta Košice, Good Angels Košice, MBK Ružomberok, BK Šamorín, BK Rožňava, BKM UKF Nitra

Reprezentácia Slovenska žien:2001 – 2003, 2017 – 2018

Extraligové kluby mužov:BK Komárno, BK Levickí patrioti

Stav:ženatý s Vierou Kováčikovou-Lomjanskou

Deti:dcéra Nikola (17 rokov, hráčka Georgetown University vo Washingtone), syn Peter (13, hráč Levíc)