Kým najskúsenejšia z našich reprezentantiek Anna Jurčenková má na dosah už šiestu účasť na európskom šampionáte, dve najmladšie členky nášho kádra 21-ročná rozohrávačka Natália Martišková a rovnako stará krídelníčka Michaela Balážová bojujú o účasť na EuroBaskete po prvý raz. V čase, keď sme ich vyspovedali, ešte nebolo jasné, či zo štrnástky hráčok, ktoré majú tréner Juraj Suja a asistent Peter Jankovič k dispozícii v piešťanskej „FIBA bubline“, práve ony získajú miesto v dvanásťčlennej zápasovej nominácii. O svoju šancu však bojujú zo všetkých síl.

O ich vzťahu k reprezentovaniu rodnej krajiny svedčia aj Michaeline slová: „Keď sa povie reprezentácia, asi ako prvé sa mi vybavia basketbalové letá z mládežníckych reprezentácií. Vždy to pre mňa bola obrovská česť a zodpovednosť, keď si ma tréneri vybrali do užších výberov. O to viac to platí tu, v seniorskej reprezentácii, keď mi tréneri prejavujú dôveru a dávajú príležitosť. Snažím sa im to vrátiť prístupom, výkonmi a tým, že sa chcem učiť. Takisto mi vždy hneď prídu na um spoluhráčky, pretože tvoríme super partiu a vždy sa od nich veľa naučím a nazbieram nové skúsenosti.“ Natália dodáva: „Keď sa povie reprezentácia, tak mi na um príde určitý spôsob zadosťučinenia a konfrontácia s tým najlepším, čo na Slovensku máme.“

Cieľ je jasný a nie je ním nič menšie, než postup na EuroBasket. Celkovo dvanásty v ére samostatnosti. Čo dievčatám evokuje značka EuroBasket 2021? „Veľký šampionát. Želám si, aby Slovensko bolo jeho súčasťou, pretože je to určitá odmena za odvedenú tvrdú prácu dievčat,“ vraví Natália. Michaela hovorí: „Hneď sa mi vybavia zápasy, ktoré nás čakajú vo štvrtok a v sobotu v skupine a sú pre nás kľúčové a najdôležitejšie pre postup, aby sme si to vybojovali a dostali sa tam.“

Aj keď v národnom tíme sa ešte len udomácňujú, v extralige basketbalistiek sú obe už etablovanými hráčkami. Michaela Balážová pôsobí v Young Angels Košice, Natália Martišková pravidelne nastupuje za Piešťanské Čajky. Obe priznávajú, že už v detstve pozorne sledovali európske šampionáty. „Ako dieťa som ich vždy pozerala. Rovnako ako Majstrovstvá sveta a olympiádu. Či to boli muži alebo ženy. Myslím, že každé dieťa, ktoré športuje, má svoje sny a ciele a ja som nebola výnimkou,“ potvrdzuje Michaela, ktorá na konci marca oslávi 22. narodeniny. O tri mesiace mladšia Natália priznáva: „Sledovala a aj v súčasnosti sledujem, pretože je to pre mňa spôsob motivácie a najmä inšpirácie. Dovolím si povedať, asi ako každá basketbalistka a každý basketbalista, že EuroBasket je miesto, kam sa chcete dostať a chcete byť jeho súčasťou, pretože iba tam môžete nadobudnúť veľmi cenné skúsenosti pri konfrontácii s výbornými hráčkami z ostatných krajín.“

Obe dievčatá takmer unisono vravia, že príležitosť, ktorá sa im naskytla, si veľmi vážia. Natália: „V seniorskej reprezentácii patrím medzi nováčikov. Za príležitosť byť tu vďačím najmä trénerom a veľmi si túto príležitosť vážim a každý jeden raz sa snažím vydať zo seba osobné maximum.“ Michaela: „V prvom rade ďakujem trénerom, že mi dávajú možnosť a príležitosť byť tu. Keďže ide o tie najlepšie hráčky na Slovensku, tempo je tu na najvyššej úrovni a preto aj ja mám od seba nejaké očakávania a kladiem na seba istý tlak, aby som dokázala konkurovať a presadiť sa. Verím, že keď budem na sebe pracovať a zbierať skúsenosti, budem sa s tým vedieť stále lepšie a lepšie vyrovnávať a budem prínosom.“

Keď si ich trocha doberáme, či aj ony musia plniť tradičné povinnosti najmladších v tíme, tak Natália Martišková odpovedá: „S reprezentáciou sme zatiaľ absolvovali len štyri tréningy, takže ešte neprišla príležitosť najmladšej hráčky niečo nosiť alebo upratovať, avšak nemám problém spraviť hocakú z týchto činností, či som najmladšia alebo najstaršia. Robím to prirodzene, kdekoľvek som.“ Michaela Balážová, ktorá bola ako náhradníčka pripravená už vlani v novembri pred zápasom v Holandsku a s „repre“ sa pripravovala aj počas uplynulého leta, odvetí: „Síce sa pre nás najmladšie občas nájde nejaká úloha, napríklad odniesť lopty, alebo na nás padne nejaký vtip, myslím, že každá hráčka si tým musí prejsť a berieme to automaticky.“

Slovenky majú kvalifikáciu dobre rozohranú, čakajú ich dva zápasy doma, v Piešťanoch. Zajtra proti Maďarkám, v sobotu proti Holanďankám. Na postup by mohlo – ale nemuselo – stačiť aj jediné víťazstvo. Otázka teda je, ako tento fakt dostať z hlavy, aby nikto zbytočne nekalkuloval. „Všetky vieme, prečo sme tu a o čo sa hrá. Takže sme nastavené tak, aby sme splnili náš cieľ a iné si nepripúšťame,“ vraví Michaela a takmer identicky odpovedá aj Natália: „Všetky máme jeden spoločný cieľ, a tým je postúpiť na šampionát. Krok za krokom. Prvý nás čaká zápas s Maďarskom a ten chceme vyhrať, nech sa deje čokoľvek.“

Domáce prostredie, ktoré budú naše reprezentantky mať v oboch posledných dueloch, je jednoznačne výhodou. Je to však trocha zvláštna výhoda, keďže v hľadisku budú chýbať fanúšikovia, ktorí by si inak cestu do Diplomat arény nepochybne našli. O to zvláštnejšia, že aj dievčatá musia byť izolované od okolitého sveta. Keď sa Natálie pýtame, či to nie je zvláštne, že v meste, ktoré dôverne pozná, a kde pôsobí na klubovej úrovni, si nemôže vyjsť ani na ulicu a či z tej izolácie nehrozí medzi dievčatami „ponorka,“ konštatuje: „Táto sezóna nám ukázala, že sa treba vedieť prispôsobiť a akceptovať pravidlá, aj keď nie sú najpríjemnejšie. Tak je to aj v mojom prípade. Ale ponorka nehrozí, práve naopak, všetky sme rady, že sme sa tu vôbec mohli stretnúť a navyše každá má vo svojom voľnom čase nejaké mimobasketbalové povinnosti či hobby. V mojom prípade je to písanie bakalárskej práce.“ Mimochodom, školské povinnosti v čase voľna, ktoré dievčatá musia tráviť v hoteli, riešila aj Michaela.

 

COMEBACK

Michaela Balážová v týchto dňoch bojuje o svoje miesto v seniorskej reprezentácii. Už ako tínedžerka však utrpela zranenie, ktoré ohrozovalo jej hráčsku kariéru. To, čo najprv vyzeralo ako bolestivý zápal v pravej ruke, sa neskôr ukázalo ako poškodenie väzov. A rovno na streleckej ruke! Michaela absolvovala operáciu a dlhočizných dvadsať týždňov musela nosiť fixačnú ortézu. Našťastie, rýchlo sa vrátila do formy a o tejto životnej skúsenosti dnes s nadhľadom vraví: „Šport človeku veľa dáva. Niekedy zas na oplátku niečo berie. Každá takáto skúsenosť v istom zmysle človeka posilní. Mne to pomohlo určiť si priority, vážiť si veci, ktoré mám a vážiť si svoje zdravie. Som rada, že sa mi podarilo vrátiť na ihrisko a že môžem ďalej hrať.“